Na Vianoce by nemal byť nik sám 2/2

27. prosince 2012 v 21:26 | *DiDi* |  Jednorázovky
Tak a je to tu :D Síce s menším opozdením ale aj tak ;D Dúfam ,že ste na mňa a túto vianočú jednorázovku alebo skôr dvojdielovku nezabudli ^^ Užite si ju *w* Vaša DiDi*

Na Vianoce by nemal byť nik sám 2/2

"Tak čo, chutí ?" opýtam sa Suezy s úsmevom.
"Áno." usmeje sa na mňa tým svojim detským nevinným úsmevom.
"Nedáte si ešte niečo ?" ozve sa nad nami hlas čašníka. Vzhliadnem a na chvíľu sa mi zastaví dych. Je tak krásny. Čierne vlasy zopnuté na bok a tie nádherné fialkové oči. Fakt dúfam ,že neslintám.
"Nie vďaka." odmietnem. On sa len ukloní a odíde preč. Otočím sa za ním a naše pohľady sa na chvíľu stretnú ,keďže sa práve otočil. Rýchlo otočím hlavu späť a snažím sa prestať sa červenať.
"Si v poriadku braček ? Si nejaký červený ?" spýta sa ma Suezy starostlivo.
"Neboj, nič mi nie je. To bude z tej čokolády." trochu pokrivene sa na ňu usmejem.
"Aha." povie len a pozrie sa von cez okno. Dopijem svoju čokoládu a prázdny pohár položím na stôl. Suezy tiež dopije a položí svoj hrnček vedľa toho môjho. Hneď k nám priskočí mladý čašník -vďaka bohu nie ten čo predtým, pretože to by som pravdepodobne nevydržal- a vezme prázdne hrnčeky. Postavím sa a Suezy hneď po mne. Vezme do ruky Micku a za druhú ruku sa ma chytí. Prejdeme cez miestnosť a ja schytám pár obdivných pohľadom od dievčat ,ktoré práve vošli. Asi som nespomenul ,že nepatrím k tým najškaredším. Asi by som sa mal opísať ,čo ? Mám 175 centimetrov ,takže som pomerne vysoký. Mám modrošedé oči ,ktoré sa podľa mňa ku mne vôbec nehodia a tmavo hnedé čokoládové vlasy. Zvláštna kombinácia ,no niektorým babám sa to proste páči. Holt majú smolu ,že ja na baby nie som.
"Asi sa im páčiš." zasmeje sa potichu Suezy.
"Tak čo keby sme im vysvetlili ,že ja som len tvoj." zašeptám smerom ku nej.
"Fajn." zasmeje sa. Nie je to po prvý raz ,čo mi od tých otravných hús pomáha.
"Kam pôjdeme teraz ,oci ?" opýta sa ma dosť nahlas Suezy. Pozriem na tú skupinku dievčat a vidím ako sa zarazili.
,Dobrá práca Suezy.´ pomyslím si a v duchu sa zaškerím.
"Mali by sme už ísť domov. Tvoja mamička sa bude o nás báť." poviem a pohladím ju po vláskoch aj keď sa sotva držím ,aby som sa nerozosmial. Suezy sa usmeje a prikývne. Stisnem jej ,jej drobnú rúčku a spolu prejdeme okolo tých stuhnutých báb. Vyjdeme ruka v ruke vonku a rýchlo zájdeme za roh ,kde prepukneme v smiech.
"To-to... sa..n-nám...fakt...po-pod-podari-lo." vykokcem medzi smiechom. Suezy len prikývne ,keďže cez smiech nemôže hovoriť. Trvá nám hodnú chvíľu než sa vysmejeme ,vlastne náš smiech preruší snehová vločka ,ktorá pristane Suezy na hlave. A tú nasledujú ďalšie a ďalšie a ja s prekvapením zistím ,že začalo snežiť. Rýchlo vezmem Suezy za ruku a vydám sa s ňou k sirotincu ,aby nás náhodou niekde nechytila snehová búrka alebo víchrica. V tejto časti sveta je to dosť časté, ale aspoň máme vždy krásne biele Vianoce. To je asi to jediné ,čo sa mi na tom otravnom sviatku páči.
"Pozri Micka, sneží !" vykríkne radostne Suezy a začne chytať vločky na jazyk. Zopakujem to po nej a zakloním hlavu.
"Poď Suezy, musíme sa vrátiť." vezmem Suezy za ruku a hoc nerád preruším tú krásnu chvíľu.
"Musíme ?" opýta sa ma smutným tónom.
"Musíme." prikývnem a rozídem sa ulicou späť k sirotincu. Suezy si smutne povzdychne ,no odovzdane cupitá vedľa mňa. Prechádzame zasneženými ulicami až nakoniec dôjdeme k sirotincu. Zaklopeme na masívne dvere a čakáme až nám nejaká z vychovávateliek príde otvoriť. Otvorí nám jedno zo starších detí ,keďže ostatní asi majú veľa práce so zdobením. Vojdeme so Suezy dnu a Tommy za nami zatvorí dvere. Vyzujeme si topánky a vybehneme hore po schodoch. Prejdeme chodbou až k dverám od našej izby a otvorím ich. Vojdeme dnu a začneme si vyzliekať zasnežené veci. Po chvíli za nami príde jedna z vychovávateliek a vezme si od nás mokré veci. Poďakujeme jej a vezmeme si od nej deky do ktorých sa okamžite zabalíme. Keď sa aspoň trochu zohrejeme je už večer a tak nás pani Johanesová vyženie do sprchy. Okúpeme sa a všetci zalezieme do postelí. Deti rýchlo zavrú oči s prianím Vianoc ,ktoré sú už pozajtra a tak chcú mať čo najskôr tie zvyšné dni ,no ja hodnú pol hodinu nemôžem zaspať až sa mi to nakoniec podarí, no aj tak sa mi zdajú samé nočné mory.

............♦♣♠• O dva dni - Vianoce •♠♣♦............
Zobudím sa na veselý piskot detí. Vytrepem sa z postele a pozriem z okna. Sneží ,ako inak. Sneh je všade dokonca aj stromy vonku skoro nevidieť. Odtrhnem pohľad od zasneženej krajiny a začnem si upravovať posteľ. Potom si vezmem svoje oblečenie a vezmem si ho do kúpeľne ,kde sa začnem prezliekať. Oblečiem si voľnejšie biele rifle a červené tričko s krátkym rukávom. Topia nám tu ,takže tu máme teplo a tak sa môžeme obliekať normálne. Vyjdem z kúpeľne a zídem dole po schodoch. Zrazu ku mne pribehne s plačom Suezy. Hodí sa mi do náruče a začne vzlykať. Objímem ju a pritisnem ju k sebe. Pohladím ju po vláskoch a pobozkám ju doň.
"No ták Suezy ,povieš mi čo sa stalo ?" trochu ju od seba odtiahnem a utriem jej mokré tváričky.
"Prišla...fňuk...sem...fňuk...nejaká pani a...fňuk...chce si ma...fňuk...vziať." povie medzi vzlykaním a mňa pichne u srdca. Nesmiem o ňu prísť, je jediná koho mám.
"To je dobré, nie ? Budeš mať predsa rodina." povzbudím ju ,aj keď mi to trhá srdce.
"To nie, ty si moja rodina." objíme ma a z očiek sa jej znova spustia slzy. Vezmem ju do náruče a rozídem sa chodbou odkiaľ sa ozývajú hlasy. Suezy sa ku mne pritisne a pevne ma objíme okolo krku ako keby som ju mal pustiť, čo rozhodne nehodlám. Zahnem s ňou za roh a uvidím nejakú pani ako sa vybavuje s pani Johanesovou.
"Ehm, dobré ráno." pozdravím a Suezy sa ku mne viac pritisne.
"Dobré aj tebe Rick." odzdraví pani Johanesová.
"Dobré ráno." pozdraví aj tá pani.
"A čo ty Suezy, nepozdravíš ?" spýtam sa sestričky a pohladím ju po vláskoch. Len záporne zakýva hlávkou až jej ,jej neposedné vlásky spadnú do tváre. Odhrniem jej vlásky z tváre a usmejem sa na ňu.
"No ták maličká mňa sa nemusíš báť." povie pani milým hlasom a pristúpi ku mne. Už od pohľadu vyzerá milo a starostlivo.
,Asi nemôže mať deti.´ pomyslím si.
"Ja nechcem." fňukne Suezy.
"Suezy." povzdychnem si.
"Takže sa voláš Suezy, máš krásne meno." usmeje sa pani a pohladí sestričku po vláskoch. Suezy sa na ňu pozrie uslzeným pohľadom a rúčkami zovrie moje tričko.
"Vymyslel ho braček." pípne potichu a pritisne sa ku mne.
"To ťa musí mať veľmi rád ,keď ti dal také pekné meno." zasmeje sa a pohladí ju po vláskoch.
"No ták sestrička, od kedy si taká hanblivá ?" zasmejem sa a rozstrapatím jej vlasy.
"Nie som." nahnevane ma buchne pästičkou do hrude.
"Ja nechcem ísť preč od bračeka." fňukne Suezy.
"Zle si to pochopila zlatíčko, ja vás beriem oboch." usmeje sa na ňu pani a Suezy sa hneď rozžiari.
"Naozaj ?" opýta sa pre istotu.
"Naozaj." kývne pani s úsmevom.
"Takže mi budeme rodina." objíme ma Suezy a rýchlo si začne zotierať slzy. Len sa zasmejem a tiež ju pevne zovriem v objatí. Potom ju pustím a položím na zem. Hneď sa k nej skloní tá milá pani a začne sa s ňou rozprávať. Veľmi ich rozhovor nevnímam. Stále musím premýšľať nad tým ,že teraz sa všetko zmení. Vlastne sa toho celkom desí. Síce je super ,že ostaneme so Suezy spolu ,no bojím sa ,že až zistia moje tajomstvo znova ma odvrhnú.
"Mami." preruší ma z mojich obáv neznámy hlas. Zodvihnem hlavu a stretnem sa s fialkovým pohľadom. Okamžite v ňom spoznám toho sexy čašníka z čajovne ,kde sme boli so Suezy.
"Ahoj." usmeje sa na mňa.
"Ahoj." odzdravím a pousmejem sa. Takže ten chlapec je syn tej pani. To znamená ,že budem bývať s tým naj sexy chalanom.
"Som Dereck a ty ?" predstaví sa mi a odtiahne si ma za rukáv trochu ďalej ,aby sme sa mohli v kľude porozprávať. Samozrejme sa nechám ,kto by nešiel s niekým tak úžasným.
"Rick." potrasiem si s ním rukou ,ktorú mi stihol podať.
"Neviem ,či si ma pamätáš ,ale ja teba áno. Mal si vidieť tváre tých báb ,keď ste so Suezy odišli." zasmeje sa a ja sčervenám. Má tak krásny smiech.
"Pamätám." prikývnem.
"Asi nie si veľmi výrečný. Ale vieš čo ? Mne to vôbec nevadí. Nechceš sa ísť prejsť ?" navrhne mi.
"Tak dobre." pritakám.
"Tak poď. Mal by si sa ísť prezliecť." vezme ma za ruku a začne ma viesť chodbami. Pri schodoch sa zasekne a pozrie sa na mňa s otázkou v očiach. Divím sa ,že vôbec trafil k schodom. Veď tu nikdy nebol. Teda aspoň myslím.
"Hore ?" spýta sa ma. Mlčky prikývnem a začnem šliapať do schodov. Dereck ma samozrejme nasleduje a spolu dôjdeme až do spoločnej izby. Tam ma Dereck pustí a nechá ma nech sa prezlečiem. Teda ,kým si oblečiem sveter, vetrovku a nasadím šál a rukavice. Čiapka mi ešte nestihla uschnúť po včerajšej guľovačke a náhradnú nemám.
"Hotovo." usmejem sa a on mi samozrejme úsmev opätuje.
"V tom prípade môžeme ísť." chytí ma znova za ruku a spolu dôjdeme až k vchodovým dverám ,kde ma pustí na dobu než sa obujem a znova ma chytí za ruku. Otvorím masívne dvere a spolu ruka v ruke vyjdeme von.
"Kam teraz ?" opýtam sa ho a otočím hlavu tak ,aby som na neho videl. Tiež sa na mňa pozrie a usmeje sa ,tým svojím očarujúcim úsmevom.
"To je pre-kva-pe-nie." nahne sa ku mne a zašepce. Cítim ako mi horia líca a tak len mlčky prikývnem a skloním hlavu. Stisne moju ruku a rozíde sa dopredu. Nechám sa ním viesť a zaradím sa vedľa neho. Mlčky kráčame zasneženou cestou až zrazu Dereck zastaví. Prekvapene zodvihnem hlavu a uvidím malý drevený altánok ,ktorí je teraz pokrytý snehom. Vyzerá ako z rozprávky. Dereck sleduje môj očarovaný pohľad a s úsmevom ma dovedie k nemu. Spolu doň vojdeme a Dereck sa posadí na jednu z lavičiek. Mňa stiahne za ruku k sebe a tak sa posadím tesne k nemu.
"Tak čo, páči ?" pozrie sa na mňa.
"Hmm." prikývnem s úsmevom.
"Tak to som rád." zasmeje sa a pohladí ma druhou rukou po tvári. Sčervenám a sklopím pohľad.
"Vieš ,že si strašne roztomilý." povie a rukou mi zodvihne bradu. Dívam sa mu do tých krásnych očí a pri tom cítim príjemné mravenčenie v bruchu. Potom sa ku mne zohne a mne začne búšiť srdce. Divím sa ,že to nepočuje. Nežne sa obtrie perami o tie moje a ja slastne privriem oči. Je to tak nádherné, tak zmyselné. Hneď ako vidí ,že mi to nijak nevadí pritisne svoje pery na tie moje v dlhom bozku. Pokúsim sa mu neskúsene na bozk odpovedať a myslím ,že sa mi to celkom podarí. Odtrhne sa odo mňa až keď nám obom začne dochádzať vzduch. Dereck sa mi pozrie do očí a ja mám pocit ,že sa v nich utopím.
"Už vtedy ,keď som ťa prvý krát uvidel ,nemohol som z teba spustiť zrak. A keď si prehovoril tým svojím zvučným hlasom myslel som ,že sa neudržím na nohách. Neviem ,či je to láska ale viem ,že už bez teba nevydržím ani minútu." prehovorí a ja sa na neho dívam stále viac a viac nechápavo. Čo sa mu môže páčiť na mne ?
"Ja..ja..." neviem čo na to povedať.
"Nemusíš nič vravieť len prosím ostaň so mnou." pohladí ma palcom po tvári a ja sa položím do jeho ruky. Je to tak príjemné. Ten pocit ,že na mne niekomu záleží.
"Ostanem." zašeptám a jemu sa na tvári rozleje úsmev.
"To som rád." oprie sa čelom o to moje.
"Myslím ,že už by sme sa mali vrátiť." povzdychnem si.
"Máš pravdu. Musíš sa predsa zbaliť." povie a postaví sa. Potom ku mne natiahne ruku ,ktorej sa s radosťou chytím a nechám sa vytiahnuť na nohy. Postavím sa vedľa neho a prepletiem si s ním prsty. Potom sa rozídeme späť k sirotincu.

............♦♣♠• O týždeň neskôr •♠♣♦............

Už je to týždeň čo sme v novom domove, no aj tak ma môj strach neopúšťa. Už takto nedokážem žiť. Už sa nechcem zobúdzať s obavou. S Dereckom sme začali chodiť a začína to byť vážne a tak nechcem ,aby to zašlo príliš ďaleko ,kým sa dozvie pravdu. Je len na ňom ,či ju príjme alebo nie. Či príjme to aký v skutočnosti som. Nádych a výdych. Teraz alebo nikdy. Musím mu to povedať ,než bude neskoro. Rozhodol som sa. Zaklopem na dvere a počkám až mi Dereck otvorí. Dvere sa otvoria a v nich stojí Dereck. Ale aký ! Určite musel práve vyjsť zo sprchy ,keďže vlasy má celé mokré a kvapky vody mu stekajú po nahej hrudi. Na sucho prehltnem a o krok ucúvnem.
"Neboj." zasmeje sa a vtiahne ma za ruku do izby. Zavrie za nami dvere a začne si uterákom sušiť vlasy. Očarovane ho sledujem a posadím sa na posteľ.
"Čo si vlastne chcel ?" opýta sa ma.
"Mal by som niečo chcieť ?" spýtam sa ho na oplátku.
"Nie, len som si zvykol ,že ja chodím za tebou." zasmeje sa.
"Ja..vieš...ja by som...ja by som ti chcel...niečo...niečo povedať." sklopím hlavu a začnem sa hrať s cípom trička ,aby som zahnal nervozitu.
"Tak vrav." posadí sa vedľa mňa.
"Ja nie som ten za koho ma považuješ." prehovorím a čakám čo na to on.
"Nechápem." povie. Povzdychnem si a v duchu si dodávam odvahu.
"Ja totiž nie som človek." poviem pravdu.
"Ale to nie je možné." zakrúti hlavou.
"Ale je. Ja vieš, chcel som ti to povedať už skôr ,no bál som sa ,že o teba prídem. Viem ,že mi možno neveríš ,no vravím pravdu. Vážne." konečne sa odvážim, zodvihnúť hlavu. Okamžite sa stretnem s jeho nechápavým pohľadom a tak skloním hlavu na späť.
"Povedzme ,že ti verím. Čo teda si ,ak nie si človek ?" povie po dlhej chvíli ticha, ktorá pre mňa bola nekonečná.
"Neviem ako to povedať." pípnem po tichu.
"Tak mi to predveď." postrčí ma.
"Bojím sa." poviem o niečo hlasnejšie.
"A čoho ?" spýta sa ma.
"Že ma opustíš." cítim v svojom hlase slzy ,no snažím sa to zahnať. Nie, nesmiem plakať.
"Pamätáš ,čo som ti vtedy v altánku povedal ? Ostanem s tebou už navždy a nezáleží mi na tom ,či si človek alebo nie. Aj keď stále neviem ,či tomu mám vlastne veriť." jeho slová ma pohladia a dodajú mi odvahu. Postavím sa z postele a posadím sa na zem. Zhlboka sa nadýchnem a premením sa. Chvíľu sa nič nedeje ,no potom začujem zalapanie po dychu a tak otvorím oči. Dereck ,ako keby tomu neveril, sa postaví a príde ku mne. Tesne predo mnou si kľakne a váhavo ku mne natiahne ruku. Nakoniec ma pohladí medzi ušami a ja odovzdane skloním hlavu.
"Si nádherný." povie po chvíli a objíme ma okolo vlčieho krku.
"Takže ti to nevadí ?" prehovorím k nemu ľudským hlasom.
"Nie nevadí. Milujem ťa." pobozká ma na ňufák a ja som naraz tak šťastný. Okamžite sa premením a vrhnem sa mu okolo krku.
"Ja ťa tiež milujem." poviem s úsmevom a pobozkám ho.

THE END
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Miku a Asa Miku a Asa | Web | 28. prosince 2012 v 14:00 | Reagovat

Júúú super poviedka *3*
Škoda, že krátka, ale aj tak suuuper :D

2 katka katka | 28. prosince 2012 v 16:16 | Reagovat

jsem šťastná že ho přijal i z jeho vlčí podobou , moc se mi to líbilo :-D

3 Widlicka Widlicka | 6. ledna 2013 v 1:44 | Reagovat

Kawaaaaiiiiiiiiiiiiiii <3
nádherný příběh ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama